ÚVOD DO KNIHY SUDCOV

Názov tohto starozákonného spisu pochádza zo samej Knihy (porov. 2, 16), kde sa hrdinské postavy, o ktorých Kniha rozpráva, nazývajú spoločným menom ‘sudcovia’. Aj v hebrejskej Biblii sa tento spis uvádza pod názvom Šofetím (= sudcovia), ale je v nej zaradený ako druhá kniha z tzv. ‘skorších prorokov’. Opisuje pohnuté udalosti najmä náboženského rázu, ktoré sa odohrali v živote izraelských kmeňov po ich vstupe do Kanaánu v historickej období od Jozueho smrti až po založenie monarchie.

Termín ‘sudca’ má v tejto starozákonnej knihe špecifický význam. Zásadne sa ním označuje Bohom vyvolená charizmatická osoba obdarená Božím duchom, vynikajúca morálnou a fyzickou silou a mimoriadnymi vodcovskými schopnosťami, ktorá od Jahveho dostala poslanie oslobodiť niektorý izraelský kmeň spod nadvlády jeho nepriateľov. Po víťazstve nad utláčateľmi sa každý sudca tešil veľkej úcte aj v oblasti náboženského života, čo mu umožňovalo viesť ľud k vernejšiemu zachovávaniu Zákona a zmluvy s Bohom.

Sudca však nemal autoritu kráľa ani panovníka: nevydával zákony, ani nevyžadoval poplatky. Jeho funkcia bola dočasná, neprenášala sa dedične na jeho potomkov, ani sa nezískavala voľbou ľudu. Sudcovia vykonávali síce aj sudcovský úrad v pravom zmysle slova, ale to bola iba druhoradá činnosť ich poslania. Ani samo hebrejské sloveso šafát, z ktorého je biblický termín ‘sudca’ odvodený, neznamená v prvom rade ‘súdiť’ v zmysle vykonávania súdnej právomoci, ale ‘vládnuť’, ‘spravovať’ ako kompetentná administratívna alebo sociálna autorita, ktorej dôležitou úlohou je aj chrániť ľud a v prípade vojenskej invázie alebo okupácie oslobodiť ho od nepriateľov. Preto sa sudca v Knihe často nazýva ‘osloboditeľ’ (porov. Sdc 2, 16; 3, 9. 15 ….). Poslanie sudcu a jeho oslobodzovací boj, korunovaný zvyčajne víťazstvom nad nepriateľom, sa spravidla obmedzovali len na územie napadnutého kmeňa a trvali vo väčšine prípadov iba krátky čas. Vskutku v rozprávaní o sudcoch sa ani raz neuvádza správa o dlhotrvajúcich vojenských výpravách; bojové akcie sudcov mali prevažne defenzívny ráz a ich vojnová korisť bola skoro vždy nepatrná.

Jozueho smrťou sa dobývanie Kanaánu a obsadenie dobytých území izraelskými kmeňmi neskončilo. Izraeliti sa usídlili iba v hornatých krajoch, kým nízko položené rovinaté oblasti boli ešte stále v rukách Kanaánčanov a Filištíncov a bolo ich treba dodatočne zaujať. Zaujatie ‘celého Kanaánu’, ako aj zjednotenie a upevnenie politickej moci ‘celého Izraela’, sa muselo postupne a namáhavo vybojúvať až po Jozueho smrti. ‘Starší’, ktorí po ňom prevzali vedenie ľudu, neboli schopní udržať jednotu medzi izraelskými kmeňmi, lebo im chýbala patričná vedúca osobnosť. “V tých dňoch nebolo kráľa v Izraeli. Každý si robil, čo sa mu ľúbilo.” (Sdc 17, 6). Okrem toho trvalý styk Izraelitov s Kanaánčanmi, ktorí si udržali dôležité postavenie v opevnených mestách, mal neblahý vplyv na izraelské monoteistické náboženstvo.

Kálebovou zásluhou Júdov a Simeonov kmeň zaujali územie Chebrónu [Hebronu] a Negeb. ‘Jozefov dom’ (Efraim a Manasses) vydobyl územie na sever od Jeruzalema. Archa zmluvy bola uložená v Efraimovom meste Šílo. Ani jeden kmeň neobsadil však celé územie, ktoré mu Jozue pridelil. To zapríčinilo mocenskú rivalitu medzi izraelskými kmeňmi a migráciu nespokojných klanov. Efraim sa tak zmocnil územia prideleného Manassesovmu kmeňu, ktorý sa preto vysťahoval na sever do podielu Issacharovho a Ašerovho [Aserovho] kmeňa. Danov kmeň sa pod tlakom Amorejčanov presídlil až k prameňom Jordána. Iba Júdov a Simeonov kmeň dosiahli určitý stupeň stability, ale ostali oddelené od kmeňov severného Kanaánu, čo bolo v období monarchie príčinou rozdelenia kráľovstva. V tomto ohľade je príznačné, že v Debórinej piesni sa Júdov a Simeonov kmeň nespomínajú (porov. Sdc 5). Zajordánske kmene boli oddelené od predjordánskych kmeňov Jordánom a museli stále bojovať o zaistenie svojho územia proti vpádom Ammončanov a Moabčanov.

Národy, ktoré sa v Knihe sudcov postupne spomínajú ako nepriatelia a utláčatelia Izraela, sú: Edomčania, Moabčania, Kanaánčania, Midiánčania [Madiánčania], Amalekiti, Ammončania [Amončania] a Filištínci.

Edomčania boli semitský národ, ktorý od 14./13. storočia pred Kristom obýval územie medzi Mŕtvym morom a Elamským zálivom, nazvané po nich Edom. Keďže územie malo bane bohaté na meď a prechádzala ním dôležitá obchodná cesta od Červeného mora na sever, často došlo k vojne medzi Izraelom a Edomom, najmä v období izraelskej monarchie. (Podľa mieny viacerých biblistov v Sdc 3, 8. 10 treba miesto ‘Aram’ čítať ‘Edom’).

Moabčania. Národ príbuzný s Izraelom, ktorý sa už v 13. storočí pred Kristom usadil na území náhornej plošiny na východ od Mŕtveho mora. Na ceste do zasľúbenej zeme Izraeliti nemohli prejsť cez ich územie, lebo narazili na odpor moabského kráľa Baláka, ktorý povolal ammonského veštca Bileáma (Baláma), aby im zlorečil (porov. Nm 22 – 24). Potomci Danovho a Rubenovho kmeňa obsadili územie na sever od Moabu (porov. Nm 32, 1 – 6. 26. 33; Joz 13, 15), a preto si veľa vytrpeli pre časté vpády Moabčanov, ktorí chceli obsadiť ich územie (porov. napr. Nm 21, 26). Moabský kráľ Eglón dobyl Jericho a Izraeliti zostali osemnásť rokov pod nadvládou Moabčanov (porov. Sdc 3, 12 – 30).

Kanaánčania. Pôvodné obyvateľstvo Kanaánu ostalo aj po dobytí veľkej časti zeme izraelskými kmeňmi hlavne v opevnených mestách Megiddo [Magedo], Taanak [Tanach, Tanak] a Bétšan [Betsan], ako aj v údolí Jizreel [Jezrael]. Odtiaľ podnikli vojenské výpravy najmä proti severným izraelským kmeňom. V rozhodnej bitke pri potoku Kišón sudca Bárak s prorokyňou-sudkyňou Debórou porazil Síseru [Sisaru], vojvodcu kanaánskeho kráľa Jabína (porov. Sdc 4, 1 – 5, 31). Odvtedy Kanaánčania obývali síce svoje opevnené mestá, ale ich moc, ako dokazujú archeologické vykopávky v Megidde [Magede], začala značne upadať.

Midiánčania [Madiánčania]. Midiánske kmene bývali na pobreží Akabského zálivu, ale viaceré viedli kočovnícky spôsob života na Sinajskom polostrove (porov. Ex 2, 14 – 21). Sú správy o ich pobyte aj pri Jordáne naproti Jerichu (porov. Nm 22, 1 – 4; 25, 1 – 6; Joz 13, 21). V období Sudcov robili s Amalekitmi sedem rokov ničivé nájazdy na Izraelské územie, až ich konečne sudca Gedeón porazil (porov. Sdc 6, 11 – 15; 7, 15 – 25).

Amalekiti boli bojovný pastiersky národ, ktorý so svojimi stádami kočoval v severovýchodnej oblasti Sinajského polostrova, najmä v okolí Kádeš-Barny (porov. Nm 13, 29 n.; 14, 25). Keď tiahli do boja, brávali so sebou všetko, čo mali, i svoje stáda (porov. Sdc 6, 5). V období Sudcov sídlili Amalikiti aj v južnom Zajordánsku a ako spojenci Moabčanov (porov. Sdc 3, 13) a Midiánčanov (porov. Sdc 6, 3. 33) bojovali proti Izraelu.

Ammončania [Amončania] boli semitský pastiersky národ, ktorý býval na severovýchod od Mŕtveho mora, medzi potokmi Jabok a Arnon. Medzi Izraelitmi a Ammončanmi bolo stále nepriateľstvo, lebo Ammončania prekážali izraelským kmeňom na ich pochode do Kanaánu (porov. Dt 23, 3 – 6) a neskôr pomáhali Moabčanom pri nájazdoch na územie Izraela (porov. Sdc 3, 13). Sudca Jiftách [Jefte] odrazil ich lúpežnú výpravu proti izraelským kmeňom usadeným na východ od Jordánu (porov. Sdc 10, 6. 9. 18; 11).

Filištínci. Úhlavnými nepriateľmi Izraela boli však Filištínci, ktorí obývali Prímorskú nížinu a politicky boli sústredení v piatich mestských štátoch: Gaza, Aškalón [Askalon], Ašdód [Azot], Ekrón [Akaron] a Gat [Gét]. Mali dobré vojsko, vyzbrojené najmä jednotkami železných bojových vozov. Ich politická jednota a vojenská moc boli ustavičným nebezpečenstvom pre Izrael nielen v období sudcov, ale aj potom. Cieľom ich vojenských výprav bolo najmä úrodné údolie Jezreel [Jezrael], kde sa stretali v bitkách s Izraelitmi, ktorí obývali okolité vrchy.

PÔVOD KNIHY SUDCOV

OBSAH A ROZDELENIE

Podľa obsahu možno Knihu rozdeliť na tieto časti:

I. Úvody: Geopolitické a náboženské pomery Izraela v Kanaáne (1, 1 – 3, 6):

1. Prehľad bojov izraelských kmeňov o zaistenie obsadeného územia (1, 1 – 2, 5)
2. Náboženská situácia Izraela (2, 6 – 3, 6)

II. Správy o jednotlivých veľkých a malých sudcoch (3, 7 – 16, 31):

1. Otniel [Otoniel] z Júdovho kmeňa a Aramejčania (Edomčania [?]) (3, 7 – 11)
2. Ehúd [Aod] z Benjaminovho kmeňa a Moabčania (3, 12 – 30)
3. Šamgar [Samgar] zo Simeonovho kmeňa [?] a Filištínci (3, 31)
4. Barák z Neftaliho kmeňa a Debóra (4, 1 – 5, 31): a) Víťazstvo nad Kanaánčanmi (4, 1 – 24); b) Debórina víťazná pieseň (5, 1 – 31)
5. Gedeón z Manassesovho kmeňa a Abímelek (6, 1 – 9, 57): a) Povolanie Gedeóna (6, 1 – 40); b) Gedeón a Midiánčania [Madiánčania] (7, 1 – 8, 35); c) Abímelek kráľom (9, 1 – 57)
6. Tóla z Issacharovho kmeňa (10, 1 – 2)
7. Jaír z Manassesovho kmeňa (Gileád [Galaád]) (10, 3 – 5)
8. Jiftách [Jefte] z Gadovho kmeňa a Ammončania (10, 6 – 12, 7)
9. Ibsán z Ašerovho [Aserovho] kmeňa [?] (12, 8 – 10)
10. Elón zo Zabulonovho kmeňa (12, 11 – 12)
11. Abdón z Efraimovho kmeňa (12, 13 – 15)
12. Samson z Danovho kmeňa a Filištínci (13, 1 – 16, 31)

III. Dodatky: Duchovný úpadok Izraela (17, 1 – 21, 25):

1. Míchovo modlárstvo a sťahovanie kmeňa Dan (17, 1 – 18, 31)
2. Hanobný skutok v Gibee [Gabae] a jeho následky (19, 1 – 21, 25)

KNIHA SUDCOV A HISTÓRIA

TEOLOGICKÝ KĽÚČ KNIHY SUDCOV

VÝZNAM KNIHY SUDCOV