BABYLONSKÉ ZAJATIE A OBDOBIE ŽIDOVSKEJ OBNOVY

POSLEDNÉ ROKY BABYLONSKEJ RÍŠE

Po smrti Nabuchodonozora II. (rok 562) babylonská moc rýchlo upadala. Jeho syn Evil-Merodak (562 – 560) omilostil v roku 561 po tridsaťsedemročnom väznení júdskeho kráľa Jójakina (porov. 2 Kr 25, 27 – 30). Posledný panovník Novobavylonskej ríše Naboníd (556 ň 539) bol viac ‘archeológom’ než vladárom: robil vykopávky na miestach starých babylonských chrámov a dával lúštiť staré nápisy. Posledné roky jeho vlády sú opísané v tzv. ‘Nabonidovej kronike’.

PERZSKÉ OBDOBIE (539 – 332)

Medzitým sa dostala k politickej moci Perzia, ktorej kráľ Kýros (559 – 529) dobyl v roku 439 Novobabylonskú ríšu. Kýros bol osvietený panovník a usiloval sa získať lojálny postoj národov, ktoré si podmanil. Rešpektoval náboženské cítenie svojich poddaných, dovolil im úplnú slobodu bohoslužby a dal národom, ktoré Babylončania odvliekli do zajatia, možnosť vrátiť sa do vlasti. Kýros hneď v prvom roku svojej vlády v Babylonii osobitným ediktom dovolil Židom vrátiť sa do Jeruzalema a obnoviť chrám. Preto nečudo, že Deutero-Izaiáš (autor 40. – 55. hlavy Izaiášovho proroctva) oslavuje Kýra ako ‘pomazaného Pánovho’ (porov. Iz 45, 1; pozri aj 44, 28 – 45, 13; 41, 2 n.; 41, 25).

Kýrov nástupca Kambysés (529 – 522) dobyl Egypt, ktorý ostal pod nadvládou Peržanov až do roku 400. Dáreios I. (522 – 486) zreorganizoval Perzskú ríšu, v ktorej Sýria a Palestína tvorili piatu satrapiu. V tomto čase bola utvorená perzská provincia Judea s vlastnou menou. Dáreios I., pomohol Židom znovuvybudovať jeruzalemský chrám, ktorý bol posvätený v roku 515. Xerxés I. (486 – 465) zaujal v roku 480 Atény, ale Gréci ho v námornej bitke pri ostrove Salamína porazili. Jeho syn Artaxerxés I. Longimanus (465 – 423) poveril Nehemiáša funkciou správcu Jeruzalema a povolil mu obnovenie mestských múrov. Ďaľší perzskí králi, ktorých Starý zákon vôbec nespomína, nemali pre históriu podstatný význam. V roku 331 si Perzskú ríšu podmanil Alexander Veľký (336 – 323). Po jeho smrti pripadla Seleukovcom.

ŽIDOVSKÁ KOLÓNIA V ELEFANTINE

V roku 1905 – 1908 objavili na nílskom ostrove Elefantine (aramejsky Yeb) naproti Assuánu listy ostrakóny a iné dokumenty napísané v aramejčine z 5. storočia pred Kristom, ktoré podávajú cenné správy o živote a náboženstve židovskej vojenskej kolónie na spomínanom ostrove v čase perzskej nadvlády. Títo Židia diaspory mali tu svoj chrám, v ktorom napriek výslovnému zákazu Deuteronómia prinášali obety a klaňali sa Jahvemu spolu s inými božstvami. Na papyrusoch sa bohužiaľ nenašiel ani jeden biblický text. Elefantinské papyrusy sa po formálnej a jazykovej stránke veľmi podobajú kanonickým spisom Ezdráša a Nehemiáša. Potvrdzujú administratívnu prax Peržanov, ako aj viaceré údaje v biblických spisoch Ezd a Neh, ktoré sa predtým považovali za historicky nepodložené.

Design a site like this with WordPress.com
Začíname