V prekladoch Septuaginty a Vulgáty Starý zákon obsahuje početné spisy historického rázu, ktoré boli napísané v časovom rozpätí desiatich storočí a bežne sa označujú názvom ‘Dejepisné knihy Starého zákona’. Tieto spisy podávajú správy o osudoch izraelského ľudu od zaujatia zasľúbenej zeme (13. storočie pred Kristom) až do roku 134 pred Kristom, keď sa v Palestíne dostal k moci Ján Hyrkanos I. z dynastie Hasmoneovcov.
Táto skupina starozákonných kníh obsahuje štyri rôzne typy spisov dejepisného rázu:
- Kniha Jozue, Kniha sudcov, 1.-2. kniha Samuelova a 1.-2. kniha kráľov, ktoré sa v hebrejskej Biblii uvádzajú ako knihy tvz. ‘skorších prorokov’, označujú sa dnes vo vedeckých dielach spoločným názvom ‘deuteronomistická história‘. Opisujú dejinné udalosti od čias Jozueho (13. storočie pred Kristom) po poslednú zmienku o osude júdskeho kráľa Jójakina [Joachina] v babylonskom zajatí (v polovici 6. storočia pred Kristom).
- Blok spisov, do ktorého patria 1.-2. kniha kroník, Kniha Ezdrášova a Kniha Nehemiášova, sa označuje názvom ‘kronistické dejepisné dielo‘, v ktorom sa podávajú správy od Adama do 6./5. storočia pred Kristom.
- Kniha Tobiáš, Kniha Judita a Kniha Ester, ku ktorým treba pridať Knihu Rút, sa označujú názvom ‘poučné rozprávania‘. Tvoria osobitnú skupinu starozákonných spisov, lebo sa vyznačujú rovnakými literárnymi vlastnosťami, ktorými sa líšia od ostatných dejepisných kníh.
- Prvá a Druhá kniha Machabejcov podáva správy o pohnutých udalostiach, ktoré napĺňajú dejiny židovského národa v helenistickom období 2. storočia pred Kristom v Palestíne počas náboženského povstania Machabejcov.
Tieto štyri série dejepisných kníh sa navzájom líšia spôsobom používania dostupných prameňov, literárnym druhom, cieľom, ktorý sledovali ich autori, prípadne redaktori, a historickou hodnovernosťou opísaných udalostí. Napriek tomu tvoria dejepisné knihy Starého zákona určitú jednotu, lebo všetky sú preniknuté hlbokým náboženským presvedčením, že Božia prozreteľnosť ustavične riadi všetky dejiny vyvoleného národa.
Biblia 