ŽALM CXXXVI. (CXXXV.)

Veľkonočný chválospev

¹Oslavujte Pána, lebo je dobrý, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

²Oslavujte Boha nad bohmi, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

³Oslavujte Pána nad pánmi, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

⁴On jediný koná veľké zázraky, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

⁵On múdro stvoril nebesia, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

⁶On rozprestrel zem nad vodami, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

⁷On stvoril veľké svetlá, – lebo jeho milosrdenstvo je večné:

⁸slnko, aby panovalo vo dne, – lebo jeho milosrdenstvo je večné,

⁹mesiac a hviezdy, aby panovali v noci, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹⁰On pobil egyptských prvorodencov, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹¹On vyviedol Izraela spomedzi nich, – lebo jeho milosrdenstvo je večné;

¹²mocnou rukou a vystretým ramenom, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹³On rozdelil Červené more na dve časti, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹⁴A Izraela previedol jeho stredom, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹⁵V Červenom mori zatopil faraóna i jeho vojsko, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹⁶On previedol svoj ľud cez púšť, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹⁷On pobil význačných kráľov, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹⁸A pozabíjal mocných kráľov, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

¹⁹Sehona, kráľa amorejského, – lebo jeho milosrdenstvo je večné;

²⁰a Oga, kráľa Bášanu, – lebo jeho milosrdenstvo je večné;

²¹a Oga, kráľa Bášana, – lebo jeho milosrdenstvo je večné;

²²za dedičstvo Izraelovi, svojmu služobníkovi, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

²³On pamätal na nás v našom ponížení, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

²⁴A oslobodil nás od našich nepriateľov, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

²⁵On dáva pokrm každému stvoreniu, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

²⁶Oslavujte Boha nebies, – lebo jeho milosrdenstvo je večné.

---

Vysvetlivky:

Ž 136: Táto pieseň je mozaikovou skladbou so starších náboženských piesní. Formou sa podobá našim litániám.

2 n.: Slová “Boh nad bohmi, … Pán nad pánmi” sú hebraizmy ako “Boh vedomostí”, čo je to isté ako najmúdrejší Boh atď., teda jediný Boh, najvyšší Pán.

15: Žalmista hovorí doslova, že “zhodil faraóna i jeho vojsko”.

23 – 26: Je možné, že žalmista slovom “poníženie” chce naznačiť najväčšie poníženie izraelského národa, babylonské zajatie.

---

ŽALM CXXXV. (CXXXIV.)

Oslava Pána divotvorcu

¹ALELUJA. – Chváľte meno Pánovo, – chváľte ho, služobníci Pánovi,

²ktorí ste v dome Pánovom – a na nádvoriach domu nášho Boha.

³Chváľte Pána, lebo Pán je dobrý; – ospevujte jeho meno, lebo je ľúbezné;

⁴veď si Pán vyvolil Jakuba, – Izraela za svoje vlastníctvo.

⁵Ja viem, že Pán je veľký, – že náš Boh je nad všetkými bohmi.

⁶Čokoľvek Pán chce, – urobí na nebi i na zemi, – v mori a vo všetkých priepastiach.

⁷Od kraja zeme privádza oblaky, – bleskami vyvoláva dážď, – zo svojich komôr vypúšťa vetry.

⁸On pobil prvorodených Egypta, – ľudí aj zvieratá.

⁹Uprostred teba, Egypt, urobil znamenia a zázraky – proti faraónovi i proti všetkým jeho sluhom.

¹⁰On porazil mnohé národy – a pozabíjal mocných kráľov:

¹¹Sehona, kráľa amorejského, – a Oga, kráľa Bášanu, – a všetkých kráľov kanaánskych.

¹²A ich krajinu dal do dedičstva, – do dedičstva Izraelu, svojmu ľudu.

¹³Pane, tvoje meno trvá večne; – tvoja pamiatka, Pane, z pokolenia na pokolenie.

¹⁴Lebo Pán prisúdi pravdu svojmu ľudu – a zmiluje sa nad svojimi služobníkmi.

¹⁵Pohanské modly, hoc zo striebra a zo zlata, – sú dielom ľudských rúk.

¹⁶Majú ústa, ale nehovoria, – majú oči, a nevidia.

¹⁷Majú uši, ale nepočujú, – nie sú schopné ani dýchať ústami.

¹⁸Nech sú im podobní ich tvorcovia – a všetci, čo v ne veria.

¹⁹Dom Izraelov, zvelebuj Pána; – dom Áronov, zvelebuj Pána.

²⁰Dom Léviho, zvelebuj Pána; – všetci bohabojní, zvelebujte Pána.

²¹Nech je zvelebený Pán zo Siona, – čo sídli v Jeruzaleme. ALELUJA.

---

Vysvetlivky:

1: Porov. Ž 134, 1.

4: Izraelský ľud sa viac ráz nazýva “vlastníctvo” (Dt 7, 6), vec, ktorá je zvláštnym spôsobom Pánova (Ex 19, 5; Dt 14, 2; 26, 18).

5: “Že náš Boh je nad všetkými bohmi” – nanajvýš možno pripustiť, že žalmista hovorí za pohanov, akoby povedal: Pán je aj nad tými, ktorých pohania považujú za bohov (porov. Ž 97, 9), ale v skutočnosti nie sú ničím (15 – 18).

7: Blesky oznamujú blížiacu sa búrku a sprevádzajú ju – “bleskami vyvoláva dážď” (Gn 7, 11; 28, 17; Iz 40, 22; Jób 26, 11; Ž 24, 2; 29, 3; Zach 10, 1 n. atď.).

15 – 18: Porov. Ž 115, 4 – 8.

19 – 20: Porov. Ž 118, 1 – 4.

---

ŽALM CXXXIV. (CXXXIII.)

Večerná modlitba v chráme

¹Pútnická pieseň. – Zvelebujte Pána, – všetci služobníci Pánovi, – čo bdiete v noci v dome Pánovom.

²Zdvíhajte svoje ruky k svätyni – a zvelebujte Pána.

³Nech ťa žehná Pán zo Siona, – ktorý stvoril nebo i zem.

---

Vysvetlivky:

Ž 134: Žalm je posledný a najkrajší z tzv. “piesní výstupov” alebo pútnických piesní.

1: “Služobníci Pánovi” sú kňazi a leviti (Dt 10, 8).

---

ŽALM CXXXIII. (CXXXII.)

Pôvab bratskej zhody

¹Dávidova pútnická pieseň. – Aké je dobré a milé, – keď bratia žijú pospolu.

²Je to sťa vzácny olej na hlave, – čo steká na bradu, na Áronovu bradu, – čo steká na okraj jeho rúcha.

³Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. – Tam Pán udeľuje požehnanie – a život naveky.

---

Vysvetlivky:

Ž 133: Žalmista dvoma metaforami opisuje požehnanie bratskej svornosti: 1. svornosť je ako olej, ktorý pomaly steká z hlavy na bradu a odtiaľ na celý odev. 2. svornosť je ako rosa, ktorá padá za rána na Sion.

2: “Na Áronovu bradu” – veľkňaza posviacali tak, že mu vyliali olej na hlavu (Ex 30, 30).

3: “Hermon”, najvyšší vrch Palestíny (2759 m), skoro celý rok ho pokrýva sneh.

---

ŽALM CXXXII. (CXXXI.)

Božie prisľúbenie Dávidovmu domu

¹Pútnická pieseň. – Pane, pamätaj na Dávida – a na jeho ochotu,

²že prisahal Pánovi – a mocnému Bohu Jakubovmu zložil sľub:

³“Do príbytku svojho domu nevkročím, – ani sa neuložím na svoje lôžko;

⁴svojím očiam nedoprajem spánku – ani svojim viečkam zdriemnutia,

⁵kým nenájdem miesto pre Pána, – príbytok pre mocného Jakubovho Boha.”

⁶Počuli sme, že archa je v Efrate, – a našli sme ju na jaarských nivách.

⁷Vstúpme teda do Pánovho príbytku – a padnime k podnožke jeho nôh.

⁸Zaujmi, Pane, miesto svojho odpočinku, – ty a archa tvojej všemoci.

⁹Tvoji kňazi nech sa odejú do spravodlivosti – a tvoji svätí nech plesajú.

¹⁰Pre svojho služobníka Dávida – neodmietaj tvár svojho pomazaného.

¹¹Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou; – je pravdivá, nikdy ju neodvolá: – “Potomka z tvojho rodu – posadím na tvoj trón.

¹²Ak tvoji synovia dodržia moju zmluvu – a moje príkazy, ktoré ich naučím, – aj ich synovia budú sedieť – na tvojom tróne naveky.”

¹³Lebo Pán si vyvolil Sion, – želal si mať ho za svoj príbytok:

¹⁴“To je miesto môjho odpočinku naveky; – tu budem bývať, lebo som túžil za ním.

¹⁵Štedro požehnám jeho komory, – chlebom nasýtim jeho chudobných.

¹⁶Jeho kňazov odejem do rúcha spásy – a svätí budú plesať v radosti.

¹⁷Tu Dávidovej moci dám vypučať, – svojmu pomazanému pripravím svetlo.

¹⁸Jeho nepriateľov hanbou zakryjem, – no na jeho hlave zažiari diadém.”

---

Vysvetlivky:

Ž 132: Žalm je mesiášsky, verše 11 a 12 sa v plnom zmysle vyplnia len na Mesiášovi. V žale sa jasne rozlišuje Dávidova osoba od jeho potomka, Mesiáša.

2: “Mocný Jakubov” je pomenovanie Boha (Gn 49, 24; Iz 49, 26; 60, 16).

3: 2 Sam 7, 1 – 2; 1 Krn 17, 1.

6: “Počuli sme, že archa je v Efrate” – keď mal Dávid preniesť archu zmluvy z Kirjatiarimu na Sion, zvesť o tom sa rozšírila po jeho kráľovstve. Počuli totižto, že je neďaleko Betlehema, odkiaľ pochádzal Dávid, v kraji Efrata. V žalme sa hovorí: “Našli sme ju na jaarských nivách”, čo je to isté ako Kirjatiarim. Odtiaľ Dávid preniesol v slávnostnom sprievode archu na Sion (1 Sam 7, 1; 2 Sam 6, 2).

8: Slová sú známe už z Mojžišových čias. Izraeliti sa ich modlili vždy, keď sa archa pohýnala na cestu po púšti (Nm 10, 35. 36; Ž 68, 2). Odteraz už nebude putovať z miesta na miesto, lebo odvtedy, čo ju odniesli zo Šíla (1 Sam 4, 3 n.), nemala pevný príbytok.

11: “Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou” – tieto slová sú paralelné so slovami 2. verša. Vzťahuj sa na Boží sľub, ktorý dal Pán Dávidovi skrze proroka Nátana v čase, keď Pán odkázal, aby mu Dávid nestaval chrám (2 Sam 7, 5 – 16; Ž 89, 4 – 5. 29 – 38).

17: Tento verš sa nedá vysvetliť inakšie ako o Mesiášovi. Tak ho chápe celá katolícka tradícia.

18: Na hlave mesiášskeho kráľa bude naveky žiariť Pánov “diadém”. Mesiáš bude kráľom Izraela.

---