Prvá a Druhá kniha kráľov tvorili pôvodne v hebrejskej Biblii jeden spis. Prekladatelia do gréčtiny ho v Septuaginte rozdelili na dve knihy, ktoré označili ako 3. a 4. knihu kráľovstiev, lebo ich pokladali za pokračovanie Samuelových kníh, ktoré nazvali 1. a 2. knihou kráľovstiev. Toto rozdelenie prešlo z gréckeho prekladu aj do latinskej Vulgáty, aj do hebrejského masoretského textu. Ide o umelé rozdelenie do dvoch zvitkov z praktických dôvodov, ktoré však neruší pôvodnú jednotu spisu, ako o nej jasne svedčí rovnaká forma, tie isté stereotypné výrazy a zvraty, jeden duch, ktorý z nich vanie, ako i to, že o Achaziášovom [Ochoziášovom] kráľovstve začína hovoriť 1 Kr 23, 52 – 54 a pokračuje 2 Kr 1, 1 – 18. V hebrejskom kánone sa Knihy kráľov uvádzajú pod názvom Melakím [= králi] ako posledné dva spisy tzv. ‘skorších prorokov’. Názov ‘knihy kráľov’ zodpovedá obsahu spisov, ktoré podávajú správy o kráľovi Šalamúnovi a o kráľoch Izraelského a Júdskeho kráľovstva od Dávidovej smrti (asi v roku 970 pred Kristom) až po pád Jeruzalema (rok 586/7 pred Kristom).
Po obsahovej stránke sú Knihy teologickou úvahou o troch po sebe nasledujúcich obdobiach biblických dejín, v ktorých vládli nad izraelským národom králi. Tematicky ich tvoria dejiny kráľa Šalamúna a rozdelenia jednotného kráľovstva až po babylonské zajatie. Knihy kráľov majú medzi starozákonnými dejepisnými knihami privilegované miesto, lebo sú v nich správy o politickej, spoločenskej a najmä o náboženskej situácii Izraelského a Júdskeho kráľovstva v rámci súvekých dejín Blízkeho východu. Z náboženskej stránky ide o historické obdobie ustavičných bojov medzi obrancami monoteizmu a šíriteľmi modloslužby, keď pôsobilí najväčší prorodi (Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš a už začínal svoju činnosť Ezechiel). Je to však aj obdobie kultúrneho a literárneho rozkvetu, z ktorého pochádzajú mnohé biblické spisy a iné písomné pamiatky.
V krátkosti možno obsah jednotlivých období opísaných v Knihách kráľov zhrnúť takto:
- v prevej časti (porov. 1 Kr 1 – 11) sa podávajú správy o posledných udalostiach zo života kráľa Dávida a opisuje sa Šalamúnovo kráľovstvo: rast kráľovej múdrosti, jeho veľkolepé stavbx, najmä jeruzalemský chrám, jeho bohatstvo a sláva, ale aj mravný a politický úpadok, ktorý zapríčinil rozpadnutie jednotného kráľovstva.
- v opise druhej časti (porov. 1 Kr 12 – 2 Kr 17) sa hovorí o rozdelení Šalamúnovho kráľovstva na Izraelské (Severné) a Júdske (Južné) kráľovstvo, o politických bojoch medzi nimi a o priamych zásahoch prorokov Eliáša a Elizea. Obidve kráľovstvá často napadali zvonka Aramejčania a najmä Asýrčania, ktorí v roku 722/1 dobyli Samáriu a urobili koniec Izraelskému kráľovstvu, kým Júdske kráľovstvo si podrobili.
- tretie obdobie (2 Kr 18 – 25) sú dejiny Júdskeho kráľovstva od konca Izraelského kráľovstva až po dobytie Jeruzalema babylonským kráľom Nabuchodonozora II. Osobitne as vyzdvihuje úsilie júdskych kráľov Chizkiáša [Ezechiáša] a Jošiáša [Joziáša] o náboženskú reformu a povznesenie kultúrnej úrovne krajiny. Z historických udalostí sa spomína vpád asýrskeho kráľa Sennacheriba do Júdskeho kráľovstva a obliehanie Jeruzalema v roku 701, pád Asýrskej ríše za čias Josiáša a vznik Babylonskej ríše, ktorá sa stala úhlavným nepriateľom a nakoniec príčinou zániku Júdskeho kráľovstva.
ROZDELENIE KNÍH KRÁĽOV
- PRVÁ KNIHA KRÁĽOV
- DRUHÁ KNIHA KRÁĽOV
ŠTRUKTÚRA A CIEĽ KNÍH KRÁĽOV
PÔVOD KNÍH A POUŽITÉ PRAMENE
IZRAEL A JÚDA V RÁMCI DEJÍN BLÍZKEHO VÝCHODU
NÁBOŽENSKÁ NÁUKA KNÍH KRÁĽOV
Biblia 