ÚVOD DO KNIHY JOZUE

Kniha Jozue je starozákonný spis nazvaný podľa Jozueho, ktorý sa po Mojžišovej smrti stal vodcom Izraela. V hebrejskej Biblii sa uvádza ako prvá kniha z (tzv. ‘skorších prorokov’, ku ktorým patrí aj Kniha sudcov, Prvá a Druhá kniha Samuelova a Prvá a Druhá kniha kráľov. Jej hebrejský názov je Jehóšua.

Obsahom Knihy je epické rozprávanie o dobytí a rozdelení Kanaánu izraelskými kmeňmi, čo sa pripisuje Jozuemu tak, ako sa všetky zákony pripisujú Mojžišovi. To je však – ako o tom svedčia viaceré state Knihy Jozue a prvá hlava Knihy sudcov – idealizované chápanie udalostí so zámerom pripísať zásluhu dobytia zasľúbenej zeme mimoriadnym vodcovským schopnostiam a vojenským úspechom Jozueho. V skutočnosti sa však zdôrazňuje fakt, že koniec koncov všetko bolo dielom Jahveho: ‘… lebo Pán, Izraelov Boh, bojoval za Izrael’ (Joz 10, 42).

Zaujatie Kanaánu sa schematicky znázorňuje ako výsledok troch úspešných vojenských výprav: dobytia Jericha a mesta Aj [Hai] vo vrchovatom kraji stredného Kanaánu, potom víťazstva na juhu a konečne vojenského ťaženia na severe, ktoré sa skončilo pádom Chazóru [Asoru], Izraelským kmeňom sa však nepodarilo dobyť silne opevnené mestá (Megiddo, …); ‘vysvetlenie’ tejto skutočnosti sa uvádza v Sdc 2, 21 – 23; 3, 2.

Jozue (hebrejsky = ‘Jahve je spása’), Nunov syn z Efraimovho kmeňa, pôvodne sa menoval Hóšea [Osé] (hebrejsky = ‘Jahve zachránil, pomohol’; porov. Nm 13, 8; Joz 19, 49. 51), ale podľa biblickej tradície Mojžiš mu dal meno Jozue (porov. Nm 13, 16), pod ktorým sa uvádza už v Ex 17, 9 – 14; 24, 13; 32, 17; 33, 11. V Biblii sa zmenou mena vždy naznačuje, že patričná osoba má zohrať významnú rolu v dejinách spásy (porov. napr. Gn 17, 5; Jn 1, 42).

V Pentateuchu je Jozue Mojžišovým služobníkom a dôverníkom: Mojžiš si ho vzal za spoločníka, keď vystupoval na Boží vrch (porov. Ex 24, 13), poveril ho dozorom nad stánkom zjavenia (porov. Ex 33, 11) a vedením vojny proti Amalekitom (porov. Ex 17, 8 – 16). Jozue s Kalebom viedli vyzvedačov preskúmať krajinu Kanaán a po svojom návrate boli jediní, ktorí sa usilovali upokojiť vzburu nastrašeného ľudu proti Mojžišovi a Áronovi uisťovaním o Jahveho ochrane (porov. Nm 14, 6 – 9. 38). Z Jahveho rozkazu Mojžiš slávnostným obradom ustanovil Jozueho za svojho nástupcu a za vodcu Izraela (porov. Nm 27, 15 – 23; Dt 31, 7 n.). Jozue dostal potom uistenie, že vovedie len potomkov bezbožného ľudu do zasľúbenej zeme (porov. Dt 1, 38). On bol nakoniec svedkom posledných chvíľ Mojžišovho života a prevzal po ňom úplné vedenie Izraela na Moabských stepiach naproti Jerichu: “Nunov syn Jozue sa ukázal plný ducha múdrosti – veď Mojžiš naň vložil ruku -, Izrael ho počúval a robil tak, ako Mojžišovi prikázal Pán” (Dt 34, 9). Jozue zomrel vo veku stodesiatich rokov a pochovali ho v Timnat-Serachu [Tamnatsare] na Efraimskom pohorí (porov. Joz 24, 29 n.), to jest na území, ktoré dostal ako údel pri deľbe krajiny (porov. Joz 19, 49 – 51).

Opatrnosť, silná vôľa a odvaha boli prirodzené vlastnosti, ktorými sa Jozue najviac preslávil ako vodca Izraela. Jeho dôležité poslanie v dejinách vyvoleného národa hneď na začiatku Knihy potvrdzujú povzbudzujúce slová Jahveho, ktoré svedčia o jeho mimoriadnej priazni voči Jozuemu: “Môj služobník Mojžiš je mŕtvy. Preto teraz vstaň a prejdi cez tento Jordán… Ako som bol s Mojžišom, tak budem aj s tebou. Nenechám ťa bez pomoci, ani ťa neopustím. Buď silný a udatný! Lebo ty máš odovzdať tomuto ľudu…” (Joz 1, 2. 5 n.). Na dôkaz toho, s akým obdivom sa Jozue, jeho osobnosť a dielo stále stretávali v tradícii judaizmu, stačí citovať slová Knihy Sirachovcovej: “Hrdinom v boji bol Jozue, syn Nunov, Mojžišov nástupca v prorockom úrade. On sa preslávil tým, čo znamená jeho meno: bol veľkým záchrancom jeho vyvolených, porazil nepriateľov, ktorí povstali proti nemu, aby zaujal dedičstvo pre Izrael…” (46, 1 n.).

Poslanie a význam Jozueho v dejinách Izraela potvrdené slovami, ktorými ho Jahve opätovne uisťuje, že bude s ním tak, ako bol s Mojžišom (porov. 1, 5; 3, 7; 4, 14), sú v Knihe zvýraznené udalosťami, ktorými sa chce dokázať, že v Jozueho živote bolo veľa skutkov a podujatí, ktoré sú verným zopakovaním Mojžišových významných činov. Podľa poriadku udalostí opísaných v Knihe Jozue najdôležitejšie paralely sú tieto:

1. Mojžiš posiela z púšte vyzvedačov do Kanaánu (porov. Nm 13, 1 – 34; Dt 1, 19 – 46); Jozue vysiela zo Zajordánska vyzvedačov do Jericha (porov. Joz 2, 1 – 24).
2. Pod Mojžišovým vedením Izraeliti prešli cez Červené more ako po suchej zemi (porov. Ex 14, 21 n.); takisto pod Jozueho vedením ľud prešiel po suchej zemi cez Jordán (porov. Joz 3, 14 – 17).
3. Pred východom z Egypta Izraeliti slávili Paschu (porov. Ex 12, 21 – 28); Jozue s ľudom slávili Paschu po vstupe do Kanaánu (porov. Joz 5, 10 – 12).
4. Mojžiš, ktorý mal vyslobodiť Izraelitov, počul počas Božieho zjavenia na púšti z horiaceho kríku: “Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!” (Ex 3, 5); tie isté slová povedal vodca Pánovho vojska Jozuemu, keď sa zjavil pred obsadením Kanaánu (porov. Joz 5, 15).
5. Jozue poslal po vstupe do Kanaánu vyzvedačov do Aja [Haja] (porov. Joz 7, 2 n.) tak, ako Mojžiš bol vyslal vyzvedačov do Zajordánska (porov. Nm 21, 32).
6. Keď mal Mojžiš zdvihnuté ruky, v ktorých držal ‘Božiu palicu’, Izraeliti víťazili v boji proti Amalekitom (porov. Ex 17, 8 – 13); podobne aj keď Jozue držal vo zdvihnutej ruke oštep proti mestu Aj, Izraeliti zvíťazili nad jeho obyvateľmi (porov. Joz 8, 18 – 26).
7. Pred svojou smrťou tak Mojžiš (porov. Dt 31, 1 – 34, 12) ako aj Jozue (porov. Joz 23, 1 – 24, 33) predniesli rozlúčkové reči a požehnali izraelský ľud.
8. Iné paralely sú výzva, aby sa ľud posvätil pred zjavením sa Jahveho (porov. 4x 19, 10 s Joz 3, 5), orodovanie za Izrael, ktorý sa previnil voči Bohu (porov. Ex 32, 11 – 14; Nm 14, 13 – 19; Dt 9, 25 – 29 s Joz 7, 6 – 9), ako aj Mojžišova a Jozueho funkcia prostredníkov pri uzavretí zmluvy medzi Jahvem a izraelským ľudom (porov. Ex 24 s Joz 24).

K týmto paralelám treba pridať texty, v ktorých sa hovorí, že Jozue výslovne splnil Mojžišove príkazy. Tak to bolo v prípade, keď vyzval kmene Rubena, Gáda a Východného Manassesa, aby sa zúčastnili s ostatnými kmeňmi na dobytí Kanaánu (porov. Joz 1, 12 – 18 s Nm 32 a s Dt 3, 12 – 20), keď postavil oltár na vrchu Ébal [Hebal] (porov. Joz 8, 30 – 35 s Dt 27, 1 – 26), keď dal vyhubiť obyvateľov krajiny (porov. Joz 11, 15 s Dt 20, 16) a Anakitov [Enakitov] (porov. Joz 11, 21 s Dt 9, 2), keď rozdeľoval krajinu lósom (porov. Joz 14, 2 s Nm 34, 13), keď určoval útočištné miesta (porov. Joz 20 s Nm 35, 9 – 15 a Dt 19, 1 – 10) a levitské mestá (porov. Joz 21, 1 – 42 s Nm 35, 1 – 8).

Jozue sa na rozdiel od váhavého Mojžiša predstavuje v Biblii nielen ako rozhodná vodcovská osobnosť, ale je úmyselne portrétovaný ako ideálny vodca Izraela, ktorý úplne a presne zachováva Mojžišove nariadenia (porov. Joz 1, 7 – 8; 11, 15).

Spomenuté paralely s Mojžišom a idealizovanie Jozueho prezrádzajú, že Kniha Jozue je literárnym dielom, v ktorom sú spracované a zachované biblické tradície, takže je veľmi ťažko dostať sa k historickému Jozuemu. Všetky správy o ňom a o zaujatí Kanánu možno však podľa všeobecne prijatej mienky biblistov zaradiť do historického obdobia druhej polovice 13. storočia pred Kristom.

KANAÁN V OBDOBÍ DOBYTIA IZRAELSKÝMI KMEŇI

PÔVOD KNIHY JOZUE

KNIHA JOZUE A HISTÓRIA

ROZDELENIE KNIHY

Knihu Jozue možno rozdeliť na tieto časti:

I. Obsadenie Kanaánu (1, 1 – 12, 24):

1. Úvod: prípravy (1, 1 – 18)
2. Vyzvedači a Rachab v Jerichu (2, 1 – 24)
3. Prechod cez Jordán (3, 1 – 17)
4. Gilgalaský [Galgalský] pamätník (4, 1 – 24)
5. Obriezka a slávenie Paschy v Gilgale (5, 1 – 16)
6. Pád Jericha (6, 1 – 27)
7. Akánov [Achanov] zločin (7, 1 – 26)
8. Pád Aja [Haja] (8, 1 – 29); oltár na hore Ébal [Hebal] (8, 30 – 35)
9. Rokovanie s Gibeónčanmi [Gabaončanmi] (9, 1 – 27)
10. Dobytie južného Kanaánu (10, 1 – 43)
11. Dobytie severného Kanaánu (11, 1 – 15)
12. Záverečná správa o dobytí Kanaánu (11, 16 – 12, 24)

II. Rozdelenie Kanaánu (13, 1 – 21, 45):

1. Rozkaz Jahveho (13, 1 – 14)
2. Podiel Zajordánskych kmeňov (13, 15 – 33): a) Rubenov kmeň (13, 15 -23); b) Gádov kmeň (13, 24 – 28); Manassesov (Východný) kmeň (13, 29 – 33)
3. Podiel Predjordánskych kmeňov (14, 1 – 19, 51): a) Prípravy (14, 1 – 5) a Kálebov podiel (14, 6 – 15); b) Júdov kmeň a rozšírenie Kálebovho podielu (15, 1 – 63); c) Jozefov kmeň, Efraimovi synovia a Manassesov (Západný) kmeň (16, 1 – 17, 18); d) Súpis zeme a losovanie v Šíle (18, 1 – 10); e) Benjamnov kmeň (18, 11 – 28); f) Simeonov kmeň (19, 1 – 9); g) Zabulonov kmeň (19, 10 – 16); h) Issacharov kmeň (19, 17 – 23); i) Ašerov [Aserov] kmeň (19, 24 – 31); j) Neftaliho kmeň (19, 32 – 39); k) Danov kmeň (19, 40 – 48); l) Jozueho podiel (19, 49 – 51);
4. Útočištné mestá (20, 1 – 9)
5. Levitské mestá (21, 1 – 42) a záver (21, 43 – 45)

III. Dodatky (22, 1 – 24, 33):

1. Návrat zajordánskych kmeňov (22, 1 – 34)
2. Jozueho záverečná reč (23, 1 – 16)
3. Obnova zmluvy ľudu s Jahvem v Šekeme [Sicheme] (24, 1 – 28)
4. Záverečné poznámky (24, 29 – 33)

TEOLOGICKÝ VÝZNAM KNIHY JOZUE