HEBREJSKÁ POÉZIA

1. POETICKÉ SKLADBY STARÉHO ZÁKONA

1.1.

Veľká časť spisov Starého zákona sú básnické skladby. Dokonca celé knihy boli napísané vo veršoch: Sú to Žalmy, Príslovia, Jób, Pieseň piesní, Náreky, Kazateľ a Kniha múdrosti. Mnoho state v Izaiášovom a Jeremiášovom proroctve, ako i v spisoch menších prorokov majú poetický, rytmický ráz. Spevy a ich fragmenty sú kde-tu roztrúsené i v dejepisných knihách.

1.2.

Prirodzene, v Biblii sa neuvádza všetko, čo hebrejskí básnici vytvorili: Spomínajú sa v nej napr. tri zbierky hrdinských poém, ktoré sa nám nezachovali: Kniha Pánových bojov (porov. Nm 21, 14 – 15), ktorá obsahovala staré vojenské piesne, oslavujúce víťazstvá Jahveho nad nepriateľmi Izraela; Kniha Spravodlivého (porov. Joz 10, 12 – 13; 2 Sam 1, 18), zbierka básní o hrdinských činoch národných bohatierov a nakoniec zbierka Žalospevov, ktorá sa spomína v 2 Krn 35, 25.

2. PRVKY HEBREJSKEJ PROZÓDIE

Niektoré osobité charakteristické znaky hebrejskej poézie, napr. rytmus a asonanciu, nemožno vždy v preklade vystihnúť; iné, ako sú strofická stavba básne, refrénovité opakovanie slov a najmä paralelizmus, možno zachovať aj v preklade.

2.1. Rytmus alebo metrum

V hebrejskej poézii sa metrum zakladá na presne určenom počte prízvučných slabík alebo stôp, pričom sa neprízvučné slabiky nepočítajú. Charakteristické metrum hebrejského verša je zostavené z 3 + 3 alebo 3 + 2 stopy:

V schéme metra 3 + 3 má každý polverš tri stopy, napr.:

“Na brehu babylonských riek, – tam sme sedávali a plakali.” (Ž 137, 1)

Toto metrum sa v hebrejskej poézii používa najviac.

V schéme 3 + 2 prvý polverš má tri stopy, druhý iba dve. Toto metrum sa volá kína (= metrum náreku), lebo sú v ňom napísané prvé štyri hlavy Nárekov. V prvom dlhom polverši má toto metrum tri stopy, kým v druhom, krátkom polverši, vyjadrujúcom akoby skľúčenie od bolesti, sú iba dve stopy, napr.:

“Nepriateľovi rovný bol Pán, – zahubil Izraela.” (Nár 2, 5)

Okrem týchto sú ešte iné metrá: 4 + 4, 2 + 2, 4 + 3. Treba však poznamenať, že vo všeobecnosti sa schémy rytmického usporiadania verša rigorózne nezachovávajú.

2.2. Stance alebo strofy

V hebrejskej poézii sa stance alebo strofy v pravom slova zmysle nevyskytujú. Možno však aj v starozákonnej poetickej tvorbe nájsť básnické jednotky, zložené z viacerých veršov. Ak sa po pravidelných intervaloch opakuje refrén, to je znak, ž báseň alebo pieseň sa rozčleňuje na strofy, napr. v Iz 9, 8 – 10, 4; Ž 107 a inde. I niektoré abecedné žalmy majú strofickú štruktúru, ako napr. Ž 119, v ktorom každá skupina ôsmich veršov začína písmenami podľa abecedného poriadku hebrejčiny.

2.3. Paralelizmus

Je charakteristickou črtou a podstatným prvkom hebrejskej poézie. Základom paralelizmu je formálna, vecná alebo obsahová obdoba pojmov a myšlienok. Podľa ich vzájomných vzťahov sa v hebrejskej poézii rozlišujú štyri typy paralelizu:

1. Synonymný čiže zhodný paralelizmus: súbežný druhý poloverš vyjadruje rovnoznačnými slovami (synonymami) myšlienku, vyjadrenú v prvom polverši, napr.: “Nebesia rozprávajú o sláve Boha – a obloha hlása dielo jeho rúk.” (Ž 19, 1)
2. Atitetický čiže protikladný paralelizmus: druhý poloverš vyjadruje protiklad (antitézu) myšlienky prvého polverša, napr.: “Tichých sa Pán ujíma, – ale hriešnikov ponižuje.” (Ž 147, 6)
3. Syntetický čiže skladný paralelizmus. hlavná myšlienka prvého polverša je v rovnobežnom polverši zhrnutá alebo doplnená, napr.: “Spievajte Pánovi pieseň novú; – spievaj Pánovi, celá zem!” (Ž 96, 1)
4. Klimaxový čiže vzostupný paralelizmus: druhý polverš alebo viaceré polverše rozvíjajú stupňovaním, teda zosilňovaním, myšlienkový obsah prvého polverša, napr.: “Vzdávajte Pánovi, synovia Boží, – vzdávajte Pánovi slávu a moc. – Vzdávajte Pánovi slávu hodnu jeho mena, – v posvätnom rúchu klaňajte sa Pánovi.” (Ž 29, 1 – 2)

2. LITERÁRNE CHARAKTERISTICKÁ ČRTY HEBREJSKEJ POÉZIE

3.1. Hebrejská poézia je náboženskou umeleckou tvorbou

Myslenie Izraelitu je podstatne teocentrické: všetko, čo existuje, začína sa a končí sa Bohom. On je Stvoriteľ sveta, Pôvodca života a Pán dejín. Hebrejská poézia je natoľko ovplyvnená myšlienkou na Boha a preniknutá hlbokým náboženským citom, že si zaslúžila a získala osobitné miesto vo svetovej literatúre. Izraelita – a tým viac izraelský básnik – počas svojho pozemského putovania hľadá a objavuje duchovné reality v materiálnych, neviditeľné vo viditeľných a večné v časných skutočnostiach. Preto sa hebrejská poézia vyznačuje aj výraznou subjektívnosťou a vnútornou precítenosťou. Prejavuje sa to najmä v emocionálne zafarbených výrazoch, ktorými sa básnik usiluje vyjadriť aj tie najintímnejšie pocity a duchovné zážitky a prejaviť svoje náboženské túžby a názory.

3.2. Vesmír a príroda je zrkadlom a symbolom Božích vlastností

Izraeliti boli pastiersky a roľnícky národ. Preto nie div, že hlavným námetom ich poézie je stvorený svet a príroda. Spoznávajú, obdivujú a oslavujú v nich zjavné prejavy Božích vlastností a výtvory Božieho stvoriteľského diela. Nebesia rozprávajú o Bohu a o diele jeho rúk (porov. Ž 19, 1) a Pánov hlas robí vo svete a v prírode úžasné divy (porov. Ž 29, 3 – 9). Boh “dáva sneh ako vlnu, rozsýpa srieň ako popol, kamene spúšťa ako omrvinky” (Ž 147, 16 – 17); to Pán dáva prameňom stekať do potokov, aby napojili všetku poľnú zver (porov. Ž 104, 11); a zasa je to len Boh, ktorý zvlažuje zem, skypruje ju dažďami, požehnáva jej rastliny, lúky pokrýva čriedami oviec a zrnom naplňuje doliny (porov. Ž 65, 10 – 13).

Stvorený svet však nie je len odbleskom Božích vlastností, ale môže mať aj symbolický význam. Napr. nebesia sú obrazom Božej lásky a vernosti (porov. Ž 36, 6; 103, 11), vrchy symbolom jeho večnosti (porov. Ž 90, 2), výšiny a morská hlbina jeho spravodlivosti (porov. Ž 36, 7), rosa jeho dobroty (porov. Oz 14, 5) atď. Podobne orol, ktorý svojimi krídlami chráni svoje mláďatá, je obrazom Božej ochrany tých, čo sú mu verní (porov. Dt 32, 11; Ž 17, 8; 57, 2; 61, 5; 63, 8).

---